Čierna nenávisť k Rusku

Od vynálezu kníhtlače, sa okruh osôb oboznámených s tlačeným slovom  rýchlo rozšíril , a ku koncu XV. storočia sa knihy dostali aj mimo úzky okruh humanistických intelektuálov a teológov.

Menovite vtedy pojem ” informačná vojna”, dovtedy formalizovaný jemnou terminológiu, získal podobu plne uznávanú v našom 21. storočí . Spolu s Bibliou a solídnymi vedeckými traktátmi na začiatku 16. storočia sa objavili aj letáky obsahujúce 4-8 strán textu veľkými písmenami , často sprevádzané primitívnymi drevorytinami – v podstate ” žltá tlačte tlač” tohoto veku. Práve vtedy sa pomocou týchto predchodcov novín, prvýkrát objavila aj ruská téma. V roku 1514, v nepodstatnej rusko – litovskej vojne, utrpeli Rusi vážnu porážku v bitke pri Orše . Výsledok vojny to pravda neovplyvnilo , ale poľská diplomacia a propaganda sa poponáhľala predložiť ho ako historickú udalosť, čo znamenalo zlom v boji poľsko-litovského spoločenstva s “kacírskymi  a schizmatickými (schizmatik=cirkevný rozkolník, rúhač) Moskovčanmi”. Podľa súčasného poľského diplomovaného historika Jeronima Grála ” s pomocou oršanskej propagandy” sme naladili časť Európy proti Moskovčanom”. Už vtedy – na začiatku 16. storočia – holanďan Albert Kampensky, v tom čase pápežský komorník Klementa VII. , pápeža otvorene varoval  ”od poľského kráľa , vládcu blahorodého a zbožného, že v prípade týkajúceho sa Moskovčanov , nemožno očakávať nič dobrého”,  a pod zámienkou vojny proti schizmatikom … využíval fantastickú polohou iných kresťanských kniežatstiev, ako by bojovali za vieru a náboženstvo, napriek veľkej pomoci z našej strany. Okrem častého prejavovania zhovievavosti, sme mu často poskytovali podporu zo všeobecnej pokladničnej správy kresťanov.

Preto sa Poliaci sa snažili nepúšťať veľvyslancov a obchodníkov do Moskvy  a tlačili na Livoniu, aby ich tam tiež nepúšťali. Zároveň sa snažili, kedykoľvek to bolo možné, monopolizovať informácie o Moskovčanoch cez svoje ruky. Niet divu, že Matej Mechovski, veľký poľský vedec, v predslove k traktátu  ”O dvoch Sarmatánoch”, napísal o Moskovskej Rusi  ako o “objave vojakov poľského kráľa”, iba teraz ukázaných svetu. Oršská propaganda a vedecká práca Mechovského posilňovali roky sa formujúce nepriateľstvo k schizmatikom. Obraz nepriateľského schizmatika začal nadobúdať konkrétnejšie kontúry. Európania sa vážne pustili do formovania vnímania Ruska ako krajiny  brutálnych a agresívnych barbarov, otrocky poslušných svojim tyranom, za vlády Ivana Hrozného .

V januári 1558, začal Ivan IV. Vasiljevič livonskú vojnu za prístup Ruska k Baltskému moru. A v roku 1561 sa objavil leták s nasledujúcim textom : ” Veľmi škaredé , príšerné , doteraz neslýchané , skutočné nové správy , čo za zverstvá páchajú Moskovčania so  zajatými kresťanmi z Livonie , mužmi a ženami , pannami a deťmi  a aké škody môžu spôsobiť každý deň vo svojej krajine . Podrobne ukazuje, aké je nebezpečenstvo  a potreby, resp. núdza  Livoncov. Varovanie všetkým kresťanom a cesta na zlepšenie ich hriešneho života bolo napísané a zapečatené v Livonsku. Norimberg, rok 1561. Správy ” žltej tlače” sú umelecky podporované.

Zverstvá Moskovčanov v Livonii, Norimberg r.1561

Tento nový zdroj informácií, orientujúci sa na široké publikum, zmenil spôsob výberu informácií, ako aj ich podania. Tak ako v súčasnej bulvárnej tlači sa vyberajú šokujúce a hrozivé správy, ktoré sa podávajú tak, aby pôsobili na city a nepodávali objektívny obraz. Rýchlo sa vytvárajú želané nálepky. Priamo alebo nepriamo Rusov predstavovali cez negatívne obrazy Starého zákona. Záchrana Livónie sa porovnávala s oslobodením Izraela od faraóna, kde Ivana Hrozného porovnávali s faraónom, Nabuchodonozorom (bibl.babylonský kráľ) alebo Herodesom. Jednoznačne ho predstavili ako tyrana. Práve vtedy sa slovo “tyran” stalo principiálnym synonymom pre označovanie ruských vládcov. Autori správ v kampani proti Hroznému si priamo požičiavali opisy osmanských bojovníkov. Saský kurfirst Augustín I. sa stal autorom známeho výroku, ktorého zmysel sa scvrkol k tomu, že ruské nebezpečenstvo porovnával k tureckému. Ivan Hrozný sa zobrazoval v oblečení tureckého sultána. Písali o jeho háreme z 50 žien, pričom nepohodlné mal vraj zabíjať. Zrejme odtiaľ pochádza dôrazná snaha súčasnej prozápadnej historiografie, “napočítať” u reálneho Ivana Hrozného čím viac žien.

Výskumník tlačených správ o Rusku Ivana Hrozného, A.Kappeler našiel len v XVI.storočí 62 letákov určených Rusku. Drvivá časť sa venuje livónskej vojne, pričom vo všetkých vykresľujú Rusov a ich cára v rovnako ponurých tónoch, ako bolo napísané vyššie. Práve vtedy sa objavuje, prvýkrát v histórii poľskej armády, poľná tlačiareň. Jej veliteľ, ktorý bol z plebejskej rodiny Lapka, dostal následne šľachtický titul a priezvisko “Lapschinski”. Poľská propaganda pracovala v niekoľkých jazykoch a na niekoľkých miestach po celej Európe. A robila to efektívne…

Pochopiteľne, objektívnosť hodnotenia nebola ani cieľom. V rovnakom čase, kedy žil Hrozný, Henry VIII. v Anglicku popravil svojich kancelárov, jedného po druhom. V r.1553, kedy sa prvá anglická loď dotkla pobrežia oblasti dnešného Archangeľska, sa britskou kráľovnou stala katolíčka prezývaná Krvavá Mary. Vládla iba päť rokov, no za ten čas stihla iba upáliť 287 ľudí, medzi nimi boli aj niekoľkí biskupi anglikánskej cirkvi. Mnoho ľudí zomrelo v celách a mnoho bolo popravených rôznymi spôsobmi. Avšak európska reputácia Anglicka tým nijak zvláštne neutrpela. Dôležitá nebola krutosť vládcu, ale takpovediac systém rozpoznávania “priateľ-nepriateľ”.

V r.1570, vojvoda z Alby na frankfurtskom deputationstage (pozn.doslovne napísané z nem.) vyslovil myšlienku neposielať do Moskvy (štát) artilériu, aby sa nestala nepriateľom “nielen impéria, ale aj celého západu”. Ten istý vojvoda z Alby, ktorý po vymenovaní Karolom V. za guvernéra v Holandsku, založil súd a v priebehu troch mesiacov v r.1567(!), poslal na popravisko 1800 ľudí a po nových útokoch protestantov z Nemecka, sa v nasledujúcom roku stalo obeťami násilia už niekoľko tisíc ľudí. Stovky tisíc ľudí utieklo do zahraničia. No Španielsko však neohrozovalo celý západ, Rusko ale údajne áno.

V r.1578 v alsaskom grófstve, vznikol plán na premenu Moskvy na provinciu impéria, autorom ktorého bol bývalý člen cárskej gardy, ktorý utiekol na západ, Heinrich von Staden. Akýsi “vlasovec” 16.storočia. Tento projekt bol predložený imperátorovi svätej rímskej ríše, pruskému vojvodovi, ako aj švédskemu a poľskému kráľovi. Podobné plány vyhotovil aj anglický kapitán Chamberlain. Tieto plány sa zhodovali v jednom – v snahe odstrániť Rusko ako subjekt európskej politiky. Toto napísal Staden: “Spravovať novú provinciu Rusko bude jeden z bratov imperátora. Na obsadených územiach má vláda patriť komisárom impéria (rímskeho), ktorých hlavnou úlohou bude zabezpečenie všetkým potrebným na úkor obyvateľstva. Za týmto účelom musí byť každé posilňovanie moci sprevádzané zvýšením stavu roľníkov a obchodníkov – v 20 alebo 10 míľovom okolí, aby vyplácali platy vojakom a poskytovali im všetko potrebné.”

Rusov navrhovali urobiť zajatcami, zahnať ich do miest a hradov. Odtiaľ ich možno vyviesť na práce, “…no nie ináč, ako v železných okovách, zaliatych na nohách olovom…”. Je prítomný aj ideologicko-náboženský základ lúpenia: “V celej krajine musia vzniknúť kamenné nemecké kostoly a Moskovčanom odporúčali stavať drevené. Skôr zhnijú a v Rusku zostanú iba kamenné nemecké. Takto bezbolestne a prirodzene prejdú Moskovčania na inú vieru.   Ak bude ruská krajina, spoločne so susednými krajinami, ktoré nemajú kniežatstvá  a ktoré ležia opustené, budú pripojené,  potom hranice impéria sa stretnú s hranicami Perzskej ríše … ” . Do Hitlerovho plánu ” Ost ” zostávalo ešte 360 rokov …

Na odôvodnenie potencionálnej agresie alebo iných nepriateľských aktivít sa mytologizovala a rozširovala nielen agresívna zahraničná politika Moskovčaniov , ale tyrania ich cára proti svojim vlastným poddaným . Musím povedať , že v Európe sa to nie celkom darilo. V roku 1572 , posol  Maximiliána II., Magnus Pauli informuje Ivan IV. o noci svätého Bartolomeja . Na čo súcitný Ivan Hrozný odpovedal, že “smúti kvôli krvipreliatiu, ktoré spáchal francúzsky kráľ vo svojom kráľovstve , niekoľko tisíc ľudí bolo zabitých pred vlastnými deťmi, smútia aj kresťanskí sedliaci, čo za neľudskosť spáchal francúzsky kráľ na toľkých ľuďoch, keď toľkú krv bez rozumu prelial”. V dôsledku toho je francúzsky kráľ  darebák, ale Francúzsko je kultúrna krajina, nehľadiac na to, že príklad Karla nasledovali  katolíci v mnohých francúzskych provinciách.

Samozrejme, že nebolo možné , aby rekordy o násilnostiach voči svojim poddaným pripadali Francúzsku a Anglicku,  preto Jerome Horsey v “Poznámkach o Rusku” poukazuje, že stráže zmasakrovali v Novgorode sedemsotisíc (!) Ľudí. To, že v ňom žilo 40 tisíc ľudí a zúrila epidémia a napriek tomu, že v úplne zachovaných  zoznamoch je vymenovaných 2800 mŕtvych, nikoho netrápi. Také sú zákony žánru “čiernej PR”.

Všimnite si tiež, že konšpirácie o “tyranských zverstvách Ivana Hrozného” prežili stáročia. Dávno sa skončila Livonská a Poliaci už nie neúspešne sa snažia odtrhnúť Moskovské krajiny v 17. storočí … a tu sa objavuje ďalšia rytina “Ivan Hrozný popravuje Johanna Boja, Bejzenštejnského guvernéra”

Ivan Hrozný popravuje Johanna Boja

Na konci panovania Petra I. už aj v Nemecku vychádza kniha “Rozhovory v ríši mŕtvych”, s alegorickými obrazmi, kde Ivan Hrozný popravuje svojich nepriateľov. Mimochodom, tu sa prvý ruský cár zobrazuje v podobe medveďa.

Popravy Ivana Hrozného, rytina z nemeckej knihy Rozhovory v kráľovstve mŕtvych, r.1725

Vrcholom bolo rozšírenie legendy o zabití vlastného syna Ivanom Hrozným. Všimnite si že ani v jednom ruskom zdroji túto verziu nenájdete. Všade, vrátane Hrozného osobnej korešpondencie, sa hovorí o dlhotrvajúcej chorobe Ivana Ivanoviča. Verzia vraždy bola vyhlásená pápežským legátom – jezuitom Antoniom Possevinom, spomínaným Heinrichom Stadenom, angličanom Jerome Horseyom a ostatnými cudzincami, ktorí neboli priamymi svedkami smrti careviča. Karamzin a ďalší ruskí historici písali na základe svojich materiálov. Zaujímavé, že ako uvádza A.A.Sevastjanov, autor prekladu “Poznámok” Horseya, poľný rukopis je Horseyov, no nepísal ho vlastnou rukou, po slovách “dal mu facku”, urobil nejaký tajomný editor dodatok, ktorý navždy zásadne zmenil kontúry Horseyovej verzie smrti cárovho syna: “Thrust at him with his piked staff”, t.j.”Udrel ho svojou ostrou palicou”.

Učebnica histórie pre 10.ročník

Takýmto spôsobom sa na západe vytváral “potrebný” variant ruskej histórie, bez ohľadu na to, ako sa udalosti stali v skutočnosti. Verzia o vražde, tak ako aj verzia o neuveriteľných krutostiach, bola vizualizovaná potrebným obrazom. Zavŕšenie tohto procesu vidíme v dnešných dňoch – obal učebnice História otčiny (vlasti) pre 10.ročník, vytvorená Jakimenkom.

Prečo je v protiruskej informačnej vojne venované toľko pozornosti Ivanovi Hroznému? Nestavajúc si za cieľ očistiť túto bezpochyby zložitú postavu, podotknem len, že práve vtedy Rusko rozšírilo svoje hranice k takmer dnešným, pripojilo Povolžie a Sibír. Spochybniť tieto akvizície je možné, a to aj prostredníctvom očierňovania historického imidžu Ivana Hrozného. Taktiež je dôležité aj to, že v livonskej vojne Rusko prvýkrát bojovalo proti západu ako koalícii štátov. Podľa zoznamu bojujúcich, bola táto vojna celoeurópska. Moskovské cárstvo Ivana Hrozného sa nachádzalo na vrchole vojensko-ekonomickej moci a bolo potrebné úsilie polovice Európy, aby mu zabránili prístupu k moriam. Práve vtedy stála pred Európou voľba – uznať moskovského panovníka za “svojho” a konflikt na Pobaltí “rodinnou záležitosťou” medzi európskymi monarchami (v tomto prípade Ruska a Poľska), alebo považovať Rusko za cudziu civilizáciu ako moslimov. Európa svoj výber urobila…

Teraz poďme k druhému hrdinovi – imperátorovi Pavlovi I. Je podobný Ivanovi Hroznému v tom, že jeho historický obraz je tiež vytvorený informačnou kampaňou západu proti ruským cárom. Pričom pri Ivanovi Hroznom bol stupeň westernizácie Ruska neveľký a obraz Hrozného bolo treba zdeformovať, umiestnením “potrebného” spätného posudku. V prípade Pavla, firma “čierneho PR” sa činila aj na západnom, aj na ruskom auditóriu súčasne, používajúc pri tom rozličné špeciálne operácie, ktoré v konečnom dôsledku viedli k fyzickému odstráneniu Pavla sprisahancami, v noci na 11.marca 1801. My teraz nerozoberáme verziu, že Ivan Hrozný bol odstránený za pomoci európskych lekárov, kvôli jej nedokázateľnosti. Aj keď obsah jedovatého chloridu ortuťnatého v zostatkoch cára vedie k zamysleniu a robí analógiu ešte jasnejšou…

Príčiny informačnej vojny proti imperátorovi Pavlovi Petrovičovi sú tie isté ako pri Hroznom. Na konci 18. storočia ruské impérium prvýkrát dosiahlo vrchol sily, ktorá mu umožňovala dávať výzvy celej Európe, ako rovný rovnému. Vlastne neskôr – v r.1812-1814 to Rusko úspešne aj urobilo.

Už koniec vládnutia Kataríny II. je charakteristický prudkým zhoršením vzťahov s Veľkou Britániou. Toto zhoršenie je ľahko viditeľné vo vzťahu k použitiu novej zbrane – informačnej vojny – karikatúr. Zničenie lúpežného Krymského Chanátu, posilnenie Ruska na severnom pobreží Čierneho mora a vytvorenie Čiernomorskej flotily, oslňujúce víťazstvo admirála Ušakova na mori – to všetko desilo Anglicko. Na jar r.1791 vypukol akútny medzinárodný konflikt, ktorý vošiel do dejín ako Očakovská kríza. Britské námorníctvo ovládalo Baltické more a malo plnú kontrolu nad všetkým východoeurópskym exportom. Čierne more poskytovalo Rusku obchodnú cestu tovarov do Európy, čo nevyhovovalo Anglicku. Z toho dôvodu 22.marca 1791 britská vláda prijala na svojom zasadnutí ultimátum adresované Rusku. Ak Rusko odmietne vrátiť Očakovskú oblasť Turecku, Veľká Británia so svojim spojencom Pruskom pohrozila vyhlásením vojny. Diplomatický tlak bol sprevádzaný vytvorením  zodpovedajúceho obrazu Kataríny a jej okolia v európskej tlači. Na karikatúrach vidíme medvedicu s hlavou Kataríny II. a princa G.A.Potemkina s vytaseným mečom v ruke, ktorí vo dvojici úspešne odporujú skupine britských politických činiteľov. Za chrbtom politikov sa nachádzajú dva episkopy, z ktorých jeden šepká neuveriteľnú modlitbu “Zbav ma, Bože, ruských medveďov…”. To sú pre európskeho čitateľa pochopiteľná analógia k známej stredovekej modlitbe “Zbav ma, Bože, od hnevu Normanov”

Zbav ma Bože, od Ruských medveďov

Opäť, ako za čias Hrozného, je Rusko predstavené v podobe barbarov ohrozujúcich Európanov.V porovnaní s obdobím Hrozného, vidíme posun akcentov informačnej vojny. “Ruská hrozba” už nie je rovnocenná tureckej. Je oveľa väčšia.

Skok šialenca, r.1801

Treba povedať, že britský tlak mal niekoľko vplyvov na Petrohrad. Väčšina členov ruskej vlády boli naklonení k splneniu požiadaviek Anglicka. Ale Katarína II. preukázala politickú tvrdosť. Ruskej diplomacii sa podarilo zdvihnúť verejnú mienku anglického národa proti vojne a zastaveniu svojich nárokov na Rusko. Všetko sa to skončilo nie ponižujúcimi ústupkami európskych diplomatov, ako to aj bývalo, a víťazným  Jasským mierom, ktorý konečne potvrdil prítomnosť Ruska v Čiernomorsku, ako arbitra medzi pravoslávnymi balkánskymi národmi a Osmanskou ríšou. Podarilo sa to vďaka použitiu vlastných zbraní proti západu – manipulácii verejnej mienky, vrátane karikatúr. Prvá skutočná ruská karikatúra, bol obrázok Gavrila Skorodumova “Rovnováha Európy v r.1791″, ktorý zobrazuje veľké váhy, nakláňajúce sa na tú stranu, kde sa viac postavil jeden vrhač granátov “Nejaký Gruzínec”, prevažujúc všetkých nepriateľov Ruska.

Rovnováha v Európe, r.1791

Katarína nedvojzmyseľne týmto dáva najavo, ako sa bude riešiť Očakovská otázka, ak Anglicko bude pokračovať vo svojej politike. Tento jazyk v Anglicku veľmi dobre pochopili… a ustúpili.

Po prvej porážke sa britská propagandistická mašinéria rozbehla na plné obrátky. Rušivým sa stali “ruská brutalita” a náš najlepší plukovník – A.V.Suvorov. Dôvod sa našiel rýchlo – potlačenie poľského povstania. Prípravy propagandy prebiehali plne v duchu obdobia Livonskej vojny. Úder súčasne zasadili samotnej Kataríne, najlepšiemu ruskému plukovníkovi a ruskému národu, ktorý sa prezentoval ako “neľudskí kozáci”. Boli zapojené aj klasické bojové obrazy a karikatúra. V prvom prípade kozáci zabíjajú mierumilovných obyvateľov, v druhom (karikatúra “Cárska zábava”), pristupuje k trónu Suvorov (tu sa prvýkrát objavuje v anglických karikatúrach, no nie naposledy) ťahá Kataríne hlavy poľských žien a detí so slovami “Tak, moja cárovná, splnil som v plnej miere vaše láskavé materinské želanie k zblúdilému národu Poľska a priniesol som vám zbierku desiatich tisíc hláv, starostlivo oddelených od ich zblúdilých tielna nasledujúci deň po kapitulácii”. Za Suvorovom nesú traja jeho vojaci koše s hlavami nešťastných Poliek.

Útok na Rusko všeobecne a Suvorova, najmä v “žltej tlači” dosiahlo svoj vrchol za vlády imperátora Pavla I.,vykonávajúceho zahraničnú politiku výhradne v záujme Ruska. Plukovník stál pred európskym obyvateľstvom v maske krvilačného požierača nepriateľských armád. Akéhosi upíra-pijavice.

Generál Suvorov požiera francúzsku armádu

Obráťme pozornosť – tieto karikatúry sú z obdobia 1799-1800, t.j.obdobia, kedy Rusko vystupuje ako SPOJENEC Anglicka proti revolučnému Francúzsku! No v tomto období geopolitické rozpory dosiahli taký stupeň, že takýmto “maličkostiam” už nikto v Anglicku nevenoval pozornosť. Konkrétne od tohto obdobia v Anglicku existuje antisuvorovská tradícia, odrážajúca sa v často v básňach Byrona:

Suwarrow now was conqueror — a match
For Timour or for Zings in his trade.
While mosques and streets, beneath his eyes, like thatch
Blazed, and the cannon’s roar was scarce allay’d,

Generál Massena donútil monštrum-Suvorova otvoriť čeľusť a vyvrhnúť vojakov, ktorých zožral. (1799)

Neskoršia charakteristická poznámka o Suvorovovi publikovaná v anglických novinách “The Times” z 26.januára 1818 obsahuje takúto charakteristiku: “žiadna pocta nemôže zmyť hanbu náladovej krutosti jeho charakteru a prinútiť historika vykresľovať ho v iných farbách, než tých, ktoré sú dôstojné udatného bláznivého militaristu, alebo šikovného divocha”. Tieto pohľady na osobu Suvorova sa zachovali v aj dnešnom západnom dejepise. Je to jeden zo zákonov informačných vojen – gramotne propagovaný mýtus sa vníma ako skutočné dieťa svojich tvorcov.

Treba povedať, že na konci 18.storočia malo Anglicko kolosálnu propagandistickú mašinériu, dovtedy vo svete nevídaných rozmerov. Na propagande pracovali desiatky novín a časopisov, taktiež viac ako pol stovky umelcov-karikaturistov a viac ako stovka vydavateľstiev, tlačiacich tieto karikatúry. Niekoľko desiatok veľkých gravírovacích dielní pracovali nepretržite, tisíce exemplárov sa dennodenne exportovalo na kontinent. Satirické listy vychádzali dennodenne a skupovali ich všetky vrstvy anglickej spoločnosti. Vychádzali opakované vydania a dokonca aj pirátske kópie. Karikatúra sa stala snáď najsilnejšou zbraňou informačnej vojny v tom čase.

Čo sa týka cára Pavla I., o jeho šialenstve a skorom zvrhnutí  začali hovoriť zrazu – ešte na korunovácii 5.apríla 1797, angličania predpovedajú: “V Ruskom impériu sa čoskoro stane významná udalosť. Netrúfam si povedať viac, no bojím sa toho…”. Táto predpoveď bola v súlade s odkazom Pavla nevyslať vojská proti Francúzsku. Mal tú “drzosť” nebojovať za záujmy vzdialené od ruských záujmov. Briti začali rozávať sľuby: Námornú základňu v Stredozemnom mori na Malte, rozdelenie sfér vplyvu v Európe a t.ď. Samozrejme dokončenie víťazných pochodov A.V.Suvorova britskí džentlmeni doslova “hodili” na Moskovčanov. Ale Pavel odpovedal demonštratívnym prechodom k antibritskému zväzu s Francúzskom, čím predbehol o 8 desaťročí myšlienky svojho pravnuka Alexandra III. A vtedy intenzita antipavlovskej a antiruskej hystérie v anglickej tlači dosiahla zlomu. Pavla nazvali – “Jeho Moskovským veličenstvom” – takpovediac pozdravom z čias Livonskej vojny!

Centrálne anglické noviny už v januári prinášajú informačný obsah o blížiacom sa zvrhnutí Pavla: “Očakávame preto správu v nasledujúcej pošte, že veľkorysý Pavel prestal vládnuť!”, alebo “Podľa všetkého došlo v Ruskej vláde k veľkým zmenám, alebo môžu v najbližšom čase nastať”. Takýchto správ možno v januári-februári nájsť desiatky, neustále sú sprevádzané poukazovaním na demenciu cára.

Kým iným môže byť, pravda, človek ktorý sa zachoval k Británii tak, ako sa ona správala k ostatným kontinentálnym štátom? Téma spojenectva s napoleonovským Francúzskom, ako smrteľne nebezpečná pre Britániu, vyvolala zúrivé útoky. Napríklad na jednej z karikatúr Napoleon vedie na reťazi ruského medveďa – Pavla.

Hlúpy Pavol (fabruár 1801)

Karikatúra mala podčiarknuť závislú úlohu Ruska v pripravovanom zväze s Francúzskom, čo sa nezakladalo na pravde. V básni, sprevádzajúcej obrázok, je obsiahnutá úžasná “predpoveď”. Medveď – Pavel hovorí “Čoskoro sa moje vládnutie skončí!” a vina je pripisovaná na samotného Pavla slovami “usilovne pripravujem svoj pád”. Interpretovať to ináč, ako signál už sformovaného tímu zabijakov Pavla a ako prípravu verejnej mienky Európy k nadchádzajúcim zmenám v Rusku, je ťažké. A smútiť za vykresleným šialeným monštrom nestojí za to…

Aj keď vtedy ešte krásne chápali, čo je to propaganda – v tých istých novinách, kde sa píše o šialenosti ruského cára, priznávali, že jeho zahraničnopolitická línia je celkom rozumná. Podľa britských recenzentov “Malta nie je len rozmar Pavla”, plne súhlasia so záujmami Ruska mať základňu v Stredozemnom mori proti Turecku. Ruská flotila, vystupujúca v rámci druhej neutrality, pripravená prelomiť britskú blokádu Európy a vylodiť sa na Britských ostrovoch, bola dávnym strachom Angličanov. Túto racionálnu politiku Pavla a jej súlad so záujmami Ruska priznali anglickí politici v tých časoch so škrípajúcimi zubami a neuznáva ju do dnešného dňa ani ruská historiografická  tradícia …

Ale vráťme sa k informačnej vojne v zime r.1801 … 27.januára, sa v anglickej tlači objavuje správa, že do Londýna prišiel ruský úradník so správou o odvolaní Pavla a vymenovaní Regentskej rady, na čele s cárovnou a princom Alexandrom. Do smrti Pavla zostávalo jeden a pol mesiaca…

Tu je typická čierna mágia informačnej vojny : tvrdošijne opakovať to, čo chceš dosiahnuť, akoby sa to UŽ stalo, meníš realitu, pripravuješ prijatie toho, čo má ešte len prísť. Toto prijímanie informačnej vojny Európa aplikovala prvý, no zďaleka nie posledný krát! Nikto, či už v Európe alebo Rusku nebol prekvapený, keď 11.marca 1801, bol cár Pavel zavraždený….

Vražda Pavla I.

Aby sme to zhrnuli, naša história je preplnená mýtmi, vytvorenými špeciálne pre Rusko, aby pošliapali našu históriu a našich vládcov. Obraz každého ruského cára je sprevádzaný vlastným “čiernym mýtom” západného pôvodu. Rozptýliť túto hromadu lží je našou úlohou.

Autor : Denis Maľcev, vedúci vedecký pracovník RISI, kandidát historických vied.

Viac tu: http://myslienkadna.webnode.sk/